Slovensko nie je Švajčiarsko. A ani nebude

Autor: Michal Chudík | 15.1.2014 o 12:09 | (upravené 15.1.2014 o 17:21) Karma článku: 9,28 | Prečítané:  1431x

Je to jednoduché, stačí vychádzať zo slov. Keby sa Slovensko stalo Švajčiarskom, čím by sa stalo Švajčiarsko? Ale by sme odrazu mali dve Švajčiarská? Nuž to by mohlo byť vskutku interesantné. Bohužiaľ, pre nás, tuto žijúcich Slovákov, Slovensko ostane Slovenskom, a Švajčiarsko Švajčiarskom. Otázkou však ostáva, prečo od čias krásnych Mečiarových sľubov nám nad hlavami neustále levituje ono efemérne, akýsi vzor, či nedostižný ideál, v podobe krajiny, ktorá je nám skôr protipólom ako príbuznou. A možno politici len radi dráždia predstavivosť občana opojeného konzumom, ktorému sa pri poháriku borovičky ľahšie sníva o švajčiarskych pastvinách, drahých hodinkách, ako sedí v najnovšom modeli dákeho terénneho vozu, či ako na štvorkolke naháňa po lúkach kravy. Čo by však snáď bolo ešte horšie, ak naši politici týmto sľubom nebodaj aj veria. Veď čo vlastne o tejto krajine vedia? Určite okúsili výhody prepracovaného bankového systému (napríklad pri predaji emisií), ale či poznajú túto krajinu viac, o tom vážne pochybujem. Teda ako sa k tejto krajine približujeme? Čo je vlastne ten ideál, ku ktorému smerujeme? A smerujeme vôbec?

  1. Blahobyt Švajčiarska nepochádza od bohatých

Najčastejším motívom omamných prechádzok predstavivosťou post-komunistického Slováka je blahobyt v tejto alpskej krajine, všade tečie mlieko zo zlata, v peniazoch sa tam kúpu všetci. Áno, určite sa vo Švajčiarsku zarába lepšie, ale mnohí si na svoj každodenný chlebík musia zarábať ťažkou prácou, v alpských údoliach sa pasie dobytok aj do výšky 2000 m.n.m a aj o ne sa treba starať. Kde sa dnes pasie dobytok u nás? Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že švajčiarska horská dedina vyzerá dedinskejšie ako tie naše, a to aj v priamom susedstve najluxusnejších turistických stredísk. Iste, švajčiarske banky sú obľúbenou destináciou bohatých, a teda nielen banky, ale aj samotná krajina, krásne hory, jazerá, ak ste tam boli, snáď ste si všimli ten pocit bezpečia, či dokonca azylu, ktorý vyžaruje z tejto krajiny. Ale ako je to s tým blahobytom? Tu je po ruke celkom prostá odpoveď: Bohatstvo tejto krajiny spočíva v blahobyte všetkých, nielen úzkej skupiny boháčov. Napokon je to celkom jednoduchá matematika. Aj v týchto časoch, toľko omieľanej krízy, je základom prežitia švajčiarska domáca spotreba, to znamená každý zarobí slušne, primerane k práci, daň z príjmu do výšky 15 tis. CHF je 5% (!), čiže peniaze sa točia. Stačí celkom logický pohľad, ak by mali peniaze len bohatí, tak na bežnú spotrebu, čiže potraviny a služby, jedna bohatá rodina v podstate neminie viac, ako iná bežná rodina, pokiaľ nehovoríme o nadštandarde. No a keďže tých skutočných boháčov je vždy pomenej, tak ich spotreba by ekonomiku nad hladinou neudržala. Nuž pri bežnom plate 2-3 tis. CHF, učitelia napríklad zarobia 8-9 tis. CHF, si nemôžete dovoliť nejaké extrémy, ale prežijete v pohode. K tomu nie je čo dodať. Čo sa týka napríklad zdravotného poistenia, existuje základná sadzba, ktorú platia všetci (jeden človek jedna sadzba – nie ako u nás jeden človek, tri platy, tri sadzby) a keď chcete si priplatíte a máte väčšie výhody (ale skutočné). Daňové priznanie má štyri riadky. Ak sa vám náhodou stane, že ostanete bez práce, štát vám po dobu dvoch rokov vypláca 80% z vášho platu, ak ste rodený Švajčiar, 70% ak ste imigrant, a váš/vaša manžel/manželka môže byť aj milionár/ka. Čisto z psychologického hľadiska, môže byť predsa frustrujúce, pýtať si každé ráno od partnera drobné na cigarety. Tým pádom žiadne tresty, že nepracujete. Je to normálne, stáva sa to. Zhrniem teda, každý zarobí primerane svojej práci, nebojí sa tak ísť do obchodu a minúť, čo zarobil a peniaze sú v kolobehu. Pravdou je, že aj vo Švajčiarsku sú ekonomické problémy, nie je izolované od sveta, ale aj pri stúpajúcich cenách, si švajčiarska domáca spotreba udržuje aspoň mierne pozitívne hodnoty. Inak pátral som po hodnotách slovenskej domácej spotreby, ale nikde som sa k nim nedostal, musia to byť strašidelné čísla.

Švajčiarsko nie je komunistická krajina

A predsa je komunistickejšou ako niekdajšie Československo na konci 80-tych rokov. Ľudia totiž rozhodujú priamo o veciach, ktoré sa ich bezprostredne týkajú, a to na miestnej, kantonálnej, ale i federálnej úrovni. Keď som si nedávno, kvôli tomuto článku, zašiel na stránku Chancellerie féderale (federálny úrad vlády) mal som pocit, že sa zaoberajú len ľudovými hlasovaniami. Na mieste by teda bolo, aby sme sa o tomto fenoméne dozvedeli čosi viac. Pod heslom Initiatives populaires - Ľudové iniciatívy (u nás petícia) som našiel nasledovné „ Občania môžu žiadať prostredníctvom ľudovej iniciatívy, aby úprava Federálnej ústavy, ktorú navrhujú, sa stala predmetom ľudového hlasovania (referenda). Aby bola úspešná, musí pozbierať podpisy 100 000 aktívnych občanov v dobe do 18 mesiacov od vyhlásenia. Ľudová iniciatíva môže preformulovať text návrhom vo všeobecných termínoch, ale omnoho častejšie navrhuje prepracovaný ústavný text vo všetkých detailoch jeho znenia, ktorý nemôže zmeniť ani Parlament ani Federálna vláda. Autority (volení zástupcovia) môžu navrhnúť „proti projekt“, zväčša miernejší, ako navrhuje ľudová iniciatíva, v nádeji, že ľud a kantóny si uvedomia ich pohľad na vec. Od roku 1987 existuje možnosť dvojitého áno, teda, že môžu oba projekty získať „áno“ a potom rozhodne to, ktorých áno pre ktorý projekt bolo viac a ten vstúpi do platnosti....“ *

Množstvo ľudových hlasovaní na všetkých úrovniach hovorí za všetko. Ľudia sú zainteresovaní do diania okolo seba, pretože vedia, že ich hlas má skutočnú váhu, a že vlastne oni sami ovplyvňujú akým spôsobom a akým smerom sa ich obec, kantón, krajina bude vyvíjať. To je to podstatné, myslím, čo vystupuje v porovnaní so Slovenskom do popredia. Môžeme diskutovať o tom, že niektoré návrhy by nám boli proti srsti, ale napokon samotná prax ukáže, či bolo prijaté správne rozhodnutie, a ak nie, vždy je ho možné, po určitom čase, preformulovať. A kto sa nechce na hlasovaní zúčastniť, je čisto jeho problém, bude musieť akceptovať rozhodnutie väčšiny. Celkom prirodzene, netreba si robiť ilúzie o hlasovaní ľudí, resp. o ich motivácii. Toto leto som sa rozprával s jedným mladým Švajčiarom z frankofónneho kantónu, ktorý mi objasnil, ako sa pri federálnych ľudových hlasovaniach rozhoduje jeho otec. Vždy hlasuje opačne ako švajčiarski Nemci. Nech ide o čokoľvek. Určite aj vás napadajú vtipné paralely, ako by to vyzeralo na Slovensku. Ale aj takéto divergencie udržujú Švajčiarsko pokope, pretože každý tunajší obyvateľ je najprv Švajčiar a až potom Talian, Nemec, Francúz. A to je podstatné. Decentralizovanosť je základom švajčiarskeho politického systému. Autonómne rozhodnutia na tých najnižších stupňoch sa prepletajú a dopĺňajú s tými vyššími a ako také sú základom švajčiarskej politickej stability a ekonomickej prosperity. Keď sa z tohto uhla pozrieme na slovenský politický systém, nemôžeme ani len naznačiť, že by bolo Slovensko decentralizované. Ani vznik štátu, ani krajov nesprevádzala vôľa ľudí (nehovoriac o regiónoch obývaných Maďarmi) a ani volebný systém nejaví známky decentralizácie. Všetko je u nás podriadené vôli politických strán a ich centier v Bratislave. Dokonca ani župani, či starostovia, reprezentanti politických strán v regiónoch, si nemôžu dovoliť samostatnú politiku vo vzťahu k voličom, ale vždy sa obracajú na centrum o oporu, to je očividné zvlášť v súčasnosti, keď veľká časť slovenských regiónov je ovládaná SMER-om a títo regionálni politici sú vlastne len akousi štafážou pre vedenie strany v Bratislave. Stávajú sa len dôkazom moci. Nič viac. Rozhodujú len v zmysle prevládajúcich nálad hore.

Častým argumentom proti priamej demokracii u nás sú náklady spojené z uskutočnením referenda. Nuž ako tento problém riešia v Švajčiarsku? Veľmi jednoduché. Už text ľudovej iniciatívy sa k voličovi dostane poštou, takisto ak dôjde aj na samotné hlasovanie, stačí len vyplniť a poslať späť na úrad do určitého termínu a vaše hlasovanie je započítané. Žiadne komisie, žiadne miestnosti, žiadna polícia. Ale to najpodstatnejšie asi je, že „to správne rozhodnutie stojí za to“. Nech to stojí koľko chce.

Na tomto mieste by som rád zdôraznil, že aj naša Ústava obsahuje základy pre priamu demokraciu, len jej vykonávanie je znemožnené technickými detailmi, ktoré si politická elita ustanovila ako poistku proti ľudovej demokracii. To pripomína komunistický režim pred jeho pádom. Napokon odtrhnutosť našich politikov od reality je viac ako zrejmá a keďže hlas ľudu je umlčaný, chýba im spätná väzba. Niet sa potom čo čudovať, že povrchne hľadiac, by si jeden mohol myslieť, že na Slovensku žijú len tupci. Ale demokraciu máme ozaj len podľa názvu.

Aj vo Švajčiarsku dochádza ku korupcii.

Ale veru hej. Ako hovorili Rimania, Pecunia non olet. Naozaj je to tak. Ovoňajte svoje peniaze. Smrdia? Nuž nikto nie je neomylný, či dokonalý a podľahne pokušeniu. Keď sa pred nejakým časom zafixoval výmenný kurz švajčiarskeho franku k euru, manželka guvernéra centrálnej banky podľahla pokušeniu a využila svoju vedomosť, ktorú mala od manžela a trochu si pokšeftovala. Keď sa na to prišlo, dotyčný pán okamžite rezignoval. Nebol to síce prípad korupcie, ale išlo o „pochybenie“ štátneho úradníka. V tomto prípade ide o morálku samozrejme. Čo je asi najťažší bod. Pretože keď sa dnes pozrieme na morálku slovenskej spoločnosti neostane nám nič iné ako horko zaplakať. Prečo je u nás taký vysoký stupeň tolerancie korupcie? Vidím hneď niekoľko dôvodov. Prvým je samozrejme ustanovenie o trestnej stíhateľnosti toho, kto dáva úplatok. Čo si myslím, je celkom pomýlené videnie. Pretože čisto technicky ako žiadateľ ste postavený nižšie, niečo chcete od niekoho, kto vám môže pomôcť (úradník,lekár) a vy ste teraz v tej blbej situácii, keď viete, že on pýta (povedali známi, alebo vám to naznačil) a vy to potrebujete (stavebné povolenie, odborné vyšetrenie) a vlastne nemáte na výber, ste doslova prinútení, aby ste úplatok dali. A ešte k tomu, keby sa na to prišlo, tak idete do basy tiež. Nahlásite to? Tak to by som sa pozrel.

Ďalším dôvodom je rodinkárstvo, prepletenie všetkých so všetkými, každý si niečo uleje, alebo sa mu ujde teplé miesto. A to od upratovačiek po intelektuálov, vždy sa nájde nejaký ten projektík, že áno. Ale koľko peňazí sa takto stratí v dnách tých najhlbších peňaženiek? O koľko peňazí ukracujeme sami seba? Koľko peňazí sa vyhodí na nezmyselné projekty, ktoré majú len jediný cieľ, a to obohatenie sa nejakej skupiny ľudí. Koľko kvalitných projektov sa nerealizovalo, len z dôvodu korupcie? O koľko miliárd nás obrali kšeftári na najvyšších miestach? A to je skutočná príčina našej mizérie. Ľudia sú schopní pracovať aj za menej (podľa nejakej štatistiky) nuž tak to majú. Ale nazvať to blbosťou by bolo zvrátené. Pretože nezabúdajme, že ľud je dolu a jeho vláda hore. To neznamená ale, že to dole je bezmenná manipulovateľná masa, a hore všemocní vládci, ktorí môžu všetko, aj okrádať tých, ktorí ich živia, pretože tí hore by bez práce tých dolu neboli ničím, čiže sú živí iba vykonávaním vôle ľudu, ktorá sa ale neprejavuje len každé štyri roky pri voľbách, ale dennodenne pri riešení akýchkoľvek spoločenských situácií. Našťastie ich nepotrebujeme dennodenne. Hoci niektorí Slováci by bez každodenného rozčúlenia pred večernými správami nemohli žiť. Ale ako sa bude mať ľud, tak sa bude mať aj jeho vláda. Tak nezávidím našim miliardárom, ktorí rozhodujú o zákonoch. Nechcel by som byt na ich mieste. Žiť v strachu, za vysokými múrmi svojich rezidencií, to nie je život. Vo Švajčiarsku žije veľa bohatých ľudí, ale robia všetko pre to, aby sa nemuseli báť vyjsť na ulicu.

Keď ešte žil Muamar Kaddáfí, jeho syn Islám navštívil Ženevu, v jednom z hotelov, kde sa ubytoval, fyzicky napadol dvoch pracovníkov hotela. Reakcia? Skončil v base. Jednoducho vo Švajčiarsku platia zákony pre všetkých rovnako. Mali z toho veľké problémy na medzinárodnej úrovni. Ale stáli si za svojím. Od tých dvoch jednoduchých ľudí, ktorí sa nebáli o tom, čo sa im stalo hovoriť, až po úrady, ktoré sa nezľakli a konali tiež. Iba na okraj, keď sa onen Kaddáffího syn preháňal po uliciach Paríža dvestovkou, nestalo sa mu nič. Ale tak Paríž je Paríž, k nemu sa to akosi hodí.

Samozrejme sú tu každodenné problémy, ktoré treba riešiť. Určite ste sa už neraz stretli s tým, že nejaký váš známy porušil dopravné predpisy a vďaka svojim známostiam na policajnom oddelení sa mu to podarilo „vyžehliť“. A potom sú tu desiatky tých, ktorí známych nemajú. No ako je to v tej vysnívanej krajine? Načim sa pousmiať. Napríklad na svetelných križovatkách, ale i pozdĺž ciest sú namontované kamery, ktoré pri porušení predpisu nejakým vodičom vygenerujú fotografiu priestupku a vám domov príde rovno šek, žiadne zjednávanie, žiadne žehlenie, pravidlá platia pre všetkých. A keď sme pri doprave, ešte som sa nestretol s tým, že by sa v Švajčiarsku konali, u nás veľmi známe a populárne, preventívne policajné akcie na kontrolu dodržiavania predpisov. Napriek tomu ľudia predpisy dodržiavajú, pretože ak ich porušia a spôsobia nejakú nehodu, trest je nekompromisný. U nás pokiaľ viem, preventívne akcie tohto typu majú len jeden efekt, plnenie štátneho rozpočtu, správanie vodičov to však veľmi nemení. A pritom ide hlavne o bezpečnosť, kladením pokút, si ju však nevynútite, ale spravodlivosťou áno.

Aby som sa vrátil k téme, najväčšie úniky peňazí sa u nás dejú priživovaním sa na štáte a štátnych zákazkách. Tu by som len niekoľko vetami skúsil odpovedať, aj vo Švajčiarsku sa snažia podnikatelia ovplyvniť rozhodnutia autorít, ale omnoho častejšie je to formou lobbingu a práve existenciou miestnych referend môže investor ovplyvniť rozhodovanie ľudí. Čo sa týka štátu, v Ženeve, napríklad, má Daňový úrad už niekoľko desiatok rokov tú istú sivú fasádu, čo sa už dokonca stalo predmetom vtipov. Napokon ide o to, aby mali daňové úrady najnovší nábytok každých 5 rokov? Alebo perá, okná, fasády, či nové budovy? Laptopy pre poslancov, luxusné bývanie, diéty, asistentov, autá, mobily, a čo ja ešte viem. To potrebujú na ten efektívny výkon štátnej správy, ku ktorému sú viazaní ústavou? Keby sa len porátali peniaze, ktoré sa na Slovensku vyhodili za nezmyselné rekonštrukcie, nábytky najrôznejších úradov a škôl, asi by sa nám zakrútila hlava. A nakoniec v prvý deň školy vám oznámi triedna učiteľka, že na ďalší deň máte doniesť balík čaju, inak bude vaše dieťa v družine smädné. Aj to je efektívny výkon verejnej a štátnej správy po slovensky.

Sloboda, rešpekt a zodpovednosť

Na Slovensku sa zaužíval systém, že nikto nie je za nič zodpovedný. Teda aspoň zdanlivo. Pretože zodpovední sme my všetci. Ale aj po dvadsiatich rokoch od vzniku SR je základom prehodiť zodpovednosť na toho druhého, najlepšie niekoho, kto je už minulosťou. Príkladov máme všemožne, lebo všetko zlé, robili vždy tí predchádzajúci predsedovia vlád, ministri, ministerskí úradníci, riaditelia, vedúci, šéfovia, upratovačky. Nikdy nie my. Preto stojíme oproti sebe. A nie spolu. Ako komunita, nemáme žiaden spoločný cieľ. Kam smerujeme? Čo chceme? Čechov sme sa zbavili, Maďarov držíme pod pokrievkou, ako všetkých napokon, ostali nám ešte Rómovia, ale k deportáciám sa snáď neschýlime. Nakoniec si budeme musieť priznať, že najviac škodíme sami sebe. Že sa okrádame. Kto kradne, bude okradnutý, a kto už bol aj predtým, tak bude ešte raz. Okrádame sa o históriu, okrádame sa o kultúru. Je to zdanlivo uzavretý kruh. Stačilo by prestať kradnúť, nápady, predstavy, život. Keď idem voliť, nevolím svoju stranu, aby šla do opozície a štyri roky nemohla ovplyvniť dôležité rozhodnutia štátu. Volím stranu na to, aby realizovala svoj program. Tu vidím nesmiernu logiku a neskutočnú stabilitu v švajčiarskom politickom systéme. Každá strana, ktorá sa dostane do parlamentu, úmerne počtu hlasov deleguje ministrov do vlády. Všetky parlamentné strany tak tvoria vládu, ktorá tak v celku reprezentuje názor ľudu ako celku. Tým pádom je ťažké povedať my sme nemali možnosť niečo ovplyvniť, keďže je tu parlament, v ktorom prebieha skutočná diskusia, s nie vždy jasným koncom, a výsledok je naozaj hlasovanie podľa svedomia, pretože zároveň je parlament menej zviazaný z výkonnou mocou, nemusí kryť jej slabiny slepou disciplínou. A nastáva rovnováha síl, keď si poslanci strážia svojich ministrov, aby „nezlyhali“ viac, lebo vedia, že aj od nich záleží ako uspejú v ďalších voľbách. Preto sú vo Švajčiarsku diskusie živé, skutočné, pretože majú spoločný cieľ a tým je spoločné blaho. U nás to potom vyzerá nie ako súťaž ideí, ale ako súťaž klanov. A lietame ako na hojdačke, jeden čihi a druhý hota, každé štyri roky približne. A to je vlastne podstata toho mrhania bohatstvom. To povestné šetrenie je toho príznakom, šetríme už viac ako dvadsať rokov a ešte sme nič neušetrili. Stále chceme a aj neustále niekde šetríme, ale nie tam kde by sme mali. V starovekom Grécku bola práca pre ľud poctou, cťou a bola bezplatná. Mohol by to už začať brať niekto vážne a podľa toho sa aj riadiť, keď už sa odvolávame na tradície európskej demokracie.

Najhlavnejším faktom vystupujúcim do protikladu so slovenskou spoločnosťou je však vo Švajčiarsku hlboko zakorenená predstava jednotlivca ako slobodného, schopného sa samostatne, slobodne rozhodnúť, a že za svoje činy dokáže niesť zodpovednosť, a takýto jednotlivec má automaticky rešpekt svojho okolia. Ako náhle prekročí pravidlá, sú tu zákony, a ich vykonávatelia, ktorí dokážu jednotlivca k zodpovednosti priviesť. Pričom do tejto sféry spadajú akékoľvek diskusie, nik tam neberie vyslovenie názoru ako útok na niekoho, tak ako je to zvykom u nás, kde sa z vás môže pomaly stať nepriateľ štátu, kvôli jednej smiešnej vete. Príkladov je tak strašne veľa, že nebudem dávať žiaden, napokon každý z nás tento problém pozná nielen z verejných diskusií, ale aj z pracoviska, susedstva, či rodiny. A to je tak vážny a hlboký rozdiel, že ma vedie zatiaľ len k značnej skepse ohľadom ďalšieho vývoja slovenskej spoločnosti, ktorá sa takto sama seba oberá o sebareflexiu, kritiku, pomenovávanie a nápravu chýb.

Dalo by sa ešte pokračovať, ale podstatné už bolo povedané. Pre zdravie slovenskej spoločnosti je nevyhnutná nielen úprava pravidiel referenda, či zo sociologického, ale aj psychologického uhľa pohľadu. (Napokon aj iniciatíva poslankyne Žitňanskej a ďalších bola naplno reflektovaním potrieb občanov a pre zlepšenie občianskeho života sa ukazuje tento krok ako jediný správny.) Moc politikov potrebuje kontrolu a referendum ju môže priniesť. Potom sa dopracujeme aj k skutočnej decentralizácii a vytvoreniu fungujúceho spoločenstva, ktorého ciele sa budú vynárať v skutočnej a živej diskusii. Bez fráz a populizmu. K tomu ale treba aj rešpekt voči každému jednotlivcovi, voči sebe navzájom, a predovšetkým tento rešpekt musí byť v prvom rade znateľný u tých „hore“, a hlavne rešpekt voči voličovi a jeho moci, ktorú má. Pretože aj keď sa volič zdá iba ako člen masy, predsa len rozmýšľa a pamätá si, hlavne to keď si niekto z neho „usiera“ vo forme zlých zákonov a ešte horšieho aplikovania týchto blbých zákonov.

V tom sa nám môže Švajčiarsko stať inšpiráciou, nemusíme sa ním stať, lebo ním nikdy nebudeme, ale môžme sa niečo naučiť, ale to sa Slovákom tak nechce, lebo oni vedia už všetko najlepšie, nerobia chyby (táto predstava narastá s funkciou) A to je chyba, a nepriznať si chybu je chyba dvojnásobná, lebo ju opakujeme. Teda v prvom rade potrebujeme sebareflexiu spoločnosti, ako soľ.

* http://www.bk.admin.ch/themen/pore/vi/index.html?lang=fr (preklad autor)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?